...aj napriek všetkému optimista... Zoznam autorových rubrík: Vzťahy, Na zamyslenie, Sme len ľudia..., Na odľahčenie :o), Súkromné, Nezaradené
Pred krátkym časom som si kúpila auto - svoje prvé auto - a bolo treba vybaviť STK, EK a všetky tie veci okolo, ktoré mne nič nehovoria, ale našťastie ľuďom okolo mňa áno, tak mi s tým pomohli. Jedine, čo zostalo na mne bolo ísť do príslušnej firmy pre tie čarovné nálepky, ktoré mi dajú na auto. Vyzeralo to jednoducho, ale to som ešte netušila, že možno stratím nervy...
Nedávno sme sa s kamarátmi rozprávali o tom, čo by kto urobil, ak by zrovna jeho tiket bol tým, vďaka ktorému by získal tú megavýhru, ktorá na nás kričí zo všetkých strán. Viac ako 200.000.000,- - trochu priveľa, nie? V skutočnosti možno nereálne, ale prečo si trochu nezasnívať.. Lebo čo ak.. predsa len..
Tak a po takmer ôsmich rokoch je to tu zas.. Posledných pár dní na ňu myslím často - zapáliť alebo nezapáliť. Priam Hamletovská otázka :o)
Pamätáte na časy, keď sa do úradov zaviedlo toto zjednodušenie vybavovania klientov? Aby sa vyhlo predbiehaniu, nikto sa na nikoho netlačil, ale aký chaos to spôsobilo.. pracovala som v jednej z takýchto inštitúcií a zažili sme kopec zaujímavých situácií. Ale aké boli pocity z tej druhej strany a čo sa odohrávalo v hlavách niektorých zmätencov, ktorí pobehovali z jednej strany na druhú...? Na základe toho, s čím sa s nami podelili, to mohlo vyzerať aj takto..
Po niekoľkých vojnových dňoch sa tieto nezmyselné boje končia a Gruzínci idú riešiť konflikt diplomatickou alebo mierovou cestou. Nedala sa táto rozumnejšia cesta zvoliť skôr, ako začali zabíjať nevinných ľudí?
Keď sme sa chystali na ten víkend, nikoho z nás nenapadlo, akú to bude mať dohru. Plánovali sme kopec zábavy, smiechu, žiaden spánok - alebo ak, tak minimálny - ale nikto z nás nerátal s tým, že nás príde navštíviť smrť. Nepozvaný hosť, ktorý vstúpil opäť raz bez zaklopania.
Minulý týždeň sme boli na dovolenke vo Vysokých Tatrách, ktoré sú aj napriek katastrofe, ktorá ich pred pár rokmi postihla stále krásne. Ľudia sú tiež milí, ale ako to už býva, všade sa nájde niekto, koho správanie dokáže nachvíľu zaraziť. Aj keď sa nad tým teraz schuti zasmejeme, v danom momente sme na okamih stratili reč.
Je lepšie vysloviť milosrdnú lož alebo povedať, čo si myslíme? Hovoríme, že chceme počuť pravdu, ale naozaj o ňu stojíme? Nie je nám milšie niekedy počuť skôr ,neškodné, klamstvo? A čo tak preistotu mlčať?
Sedím v autobuse a počítam - jeden, dva, tri, štyri, päť,.. Čím je autobus plnší, tým to pôsobí desivejšie a o pár minút už nie je kam sa pohnúť. Ktorých z nich sa to týka? Napohľad nič, čo by bilo do očí.. sú to skryté tajomstvá. Čo sa odohráva v ich hlavách vedia len ony samé.
Prišla domov, zapálila si cigaretu a jej unavené myšlienky plynuli spolu s dymom ako holé vety. Pripadala si ako zázrak bez mena vtelený do chudobného sna. Ale nebol to sen. Bola to ostrá skutočnosť a jej nervy hrali popri klesajúcom sebavedomí Beethowenovu Deviatu symfóniu bez konca.
Nedávno mi prišiel e-mailom článok o vražde v mene cti, ktorá sa odohrala v Iraku. Obeťou sa stalo mladé dievča, ktoré niekto videl, ako sa rozpráva s britským vojakom.
Unavený si večer do postele líhaš, vyspať sa do rána možno ešte stíhaš. Oči pomaličky zatváraš, krajine snov svoje myšlienky otváraš. Ty konečne spíš, už naozaj spíš.
Niekedy skutočne nerozumiem konaniu niektorých inštitúcii, keď urobia chybu a namiesto nápravy ešte viac komplikujú situáciu.
Je to už zopár rokov, a keby v tom čase fungoval Dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, jedna sestrička by už nemala svoje miesto.
Hups, budík ráno nezazvonil... zrejme to bude tým, že si večer menila zvonenie a nechtiac vypla budenie. Nič, to.. čas je ešte dobrý, dá sa to stihnúť. Vykročila z postele ľavou nohou, ale nevadí.. veď nie je poverčivá. Zapla v kúpeľni svetlo a vyrazila poistky.. žiadna tragédia, nahodila ich spať. Teplá voda netečie - jasné, začína každoročná odstávka, tak dnes sa preberie rýchlejšie. Hodí do seba raňajky, vychystá sa, vezme kľúče od auta, nasadne a je to tu zas.. Nádrž v benzíne je prázdna a náhradnou kanistrou včera manžel zachraňoval suseda. Vyzerá to, že dnes bude jeden z tých ,,úžasných,, dní - Deň blbec.
Povedal jej, že je ako živel. Ona sa tomu iba z chuti zasmiala a on pokračoval.
Vošla do kuchyne, aby si urobila kávu. On tam stál tiež a kým voda zovrela, stáli tam celkom bez slov. Vedľa seba, a pritom na míle vzdialení.
Ráno vstane z postele a pripraví vám obom raňajky. Ste síce spolu ,,len,, pár rokov, ale presne vie, na čom si rada pochutíte a že káva má byť bez cukru. Zdá sa vám to nereálne? To skutočne je. Ale skúste si to predstaviť.
Kevyn Aucoin povedal: ,,Každé ráno keď vstanem, tak si vyberiem, radosť, šťatie, negativitu alebo bolesť. Zabudnem na smútok, ublíženie a na všetky dvere, ktoré predo mnou zatvorili a mam nádej, že v ďalších dňoch sa tieto dvere všetky pomaly otvoria.,, Pri čítaní tohto citátu ma napadá otázka - Ak človek odpustí, dokáže aj zabudnúť? Ak už zabudne znamená to, že odpustil? A vieme my vôbec skutočne odpúšťať?
