S fajčením som začala ešte na škole. V partii, do ktorej som chodila to bolo ,IN, a tak som s tým začala aj ja.. Z čistej frajeriny.. Veď čo je na tom.. Vyzeralo to dobre a pôsobilo to tak intelektuálne :o) S tým, že by to rodičia doma cítili problém nebol, pretože obidvaja boli fajčiari a jednou z výhod tohto faktu bolo, že ak mi cigarety došli, zobrala som si od nich a ani si to nevšimli. Mama už s fajčením skončila - niečo vyše roka po mne, ale ona zo zdravotných dôvodov. Niekto tam hore jej pohrozil prstom a tak sa zľakla. Otec je už tvrdší vlašský orech - keď ležal po infarkte v nemocnici a lekári mu cigarety zakázali, tajne chodil na balkón a ťahal do seba ten neskutočný smrad. Cigareta je ako jeho milenka.
Ja som sa postupom času stala tiež tuhým fajčiarom, i keď niekomu krabička denne až tak tuho nepripadá. Sú aj väčší borci, ktorí bez cigarety nestrávia snáď ani desať minút a ťahajú jednu od druhej. No o mne moji kamaráti a známy hovorili ,,Ty nikdy neprestaneš.,, Nenamietala som, nemala som to v pláne a nevidela som na to dôvod. Po pár rokoch som si povedala, že to predsa len skúsim, že koľko vydržím... Len tak z obyčajnej zvedavosti. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď teória o tom, že ľudia, ktorí s týmto zlozvykom skoncujú začnú priberať, akosi nefungovala. Behom mesiaca som schudla päť kíl a tak som si z čisto vlastnej hlúposti povedala, že s tým teda zase začnem. Váha sa s nejakým záhadným spôsobom dorovnala a ja som znovu veselo fajčila jednu cigaretu od druhej. A moji kamaráti zareagovali ,,My sme ti to hovorili.,, Prešlo ďalších niekoľko rokov a krabička sa zmenšovala na desať cigariet, potom na päť denne, až som sa sama seba spýtala ,,Prečo to vlastne fajčím?,, Tak som s tým skončila po druhýkrát, presne 15. marca 2001. Automaticky sa mi aj tentokrát zvýšil prísun sladkosti a všetkých tých nezdravých slaných provokatérov, na ktoré som mala zrazu obrovskú chuť. Rovnako sa mi znížila váha, ale zostalo to pri tých piatich kilách a žiadna nervozita z nedostatku nikotínu sa nedostavila. Buď to som mala naozaj pevnú vôľu, keď žiadna kríza nenastala alebo sa vymykám z normálu. :o)
Ktosi mi povedal, že po šiestich mesiacoch príde ,absťák, a keď ten prekonám, budem za vodou. Prišiel, odolala som a vôňa nikotínu sa zmenila na poriadny smrad. Hovorí sa, že človek, ktorý nikdy nefajčil nie je tak proti fajčiarom nasadený ako človek, ktorý prestal fajčiť. Budem k sebe kritická - je to pravda :o) Ale neznamená to, že by som niekomu dávala tvrdé kázanie o škodlivosti nikotínu alebo bránila mu vo fajčení nejakým iným spôsobom. Je na každom, ako sa rozhodne, ale nemusí ten smrad na mňa fúkať. Prežijem aj to, keď z nejakého podniku odchádzam napáchnutá od cigariet, ale zároveň sa teším, ako prídem domov, vleziem do sprchy a budem opäť voňavučká :o)
No a teraz po tých siedmych rokoch, piatich mesiacoch, troch týždňoch a zopár dvadsaťštyrihodinových dní mám chuť si zapáliť. Zapáliť, či nezapáliť. Mať, či nemať. Byť, či nebyť... A tak si idem radšej rozbaliť ďalšiu čokoládu.
